Popis
Kniha otvára aj okná do duchovného sveta a učí deti nazerať do seba, vnímať pohnútky svojich činov a rozlišovať dobré od zlých. Júlia a Anna sú sestry dvojičky. Napohľad na nerozoznanie ale charakter majú celkom odlišný. Vyrastali osve a keď sa ako dvanásťročné po smrti mamy stretnú v otcovom dome, začne sa odvíjať dobrodružný príbeh. Sebecká Julka spriada intrigy, ktoré prerastú do nebezpečnej skúšky a spád udalostí sa deťom vymkne z rúk… Knihu ilustroval Martin Kellenberger.
Ukážka z knihy:
O hodinu sa Anička zobudila a nechápala hneď, kde sa nachádza. Otvorila oči a uvidela pred sebou neznámu stenu s hodvábnymi tapetami s jemne fialkastými irismi. „To už som v dome môjho ocka,“ spomenula si, šťastne a hlboko vzdychla. Prevrátila sa na druhý bok a vtom zbadala, že na okraji jej vankúša sa pohodlne usadila zelená žaba.
– Ahoj, – udivene a prívetivo povedala žabe Aňa. Tá na odpoveď neisto zakvákala a pre každý prípad odskočila na kraj postele, no neudržala sa a pľasla na dlážku.
– Ách, ty! – rozosmiala sa Aňa. A ja som si myslela, že si žabia kráľovná, ale ty si len maličké a hlúpe zelené žabiatko! A akože si skočilo do okna, také ťarbavé? Jáj, chápem! Prišlo si si zapoľovať na komárikov, veď koľko ich len sedí na strope. Ale po strop, milé moje, nevyskočíš – nôžky máš krátke! Choď sa ty radšej prechádzať do sadu, tam si ulovíš niečo chutnučké na raňajky.
Aňa mala skvelú náladu a žabiatka sa ani štipku nebála. Vstala z postele a zdvihla ho z dlážky. Žabiatko veselo zašklbalo všetkými štyrmi nohami: určite si myslelo, že začína nejaká nová hra. Toto žabiatko dnes malo veľmi zaujímavé ráno: na úsvite sa hralo na naháňačku s nejakou dievčinkou, potom spolu s ňou plávalo v potoku, následne cestovalo po parku, pohodlne si vylihujúc vo vrecúšku ako v hojdacej sieti. No Anička sa s ním nechystala hrať: otvorila okno, uistila sa, že nie je privysoko nad zemou, vyklonila sa cez podokenník a spustila ho rovno na zarosené tulipány. Rozčarované žabiatko sa vzdialilo s chladnou náladou.
Anjel Ivan stál za Aniným chrbtom a usmieval sa. Z hĺbky sadu priletel k oknu Július.
– Vidíš to? A obával si sa, – povedal Ivan bratovi.
Július súhlasne prikývol a priznal sa:
– A moja hlúpučká predsa len čľupla do vody.
– Prepáč mi, bratku, ale tak jej treba!
– Máš pravdu, Ivan, – krotko súhlasil Július.
– Veď tak!
Aňa vytiahla z cestovnej tašky župan a obliekla si ho, vybrala zubnú kefku, uterák, hrebeň a rozhodla sa ísť pohľadať, kde by sa v tomto dome mohla umyť. Vyšla z izby, prezieravo nechala dvere pootvorené, aby nezblúdila. Ocitla sa na dlhej, širokej a svetlej chodbe na konci s veľkým oknom a po bokoch s niekoľkými dverami. Aňa šla tíško chodbou, hľadajúc dvere kúpeľne. Vrchná časť jedných z dvier bola z matného skla s okrúhlym zlatou kresbou. „Žeby tu?“ – pomyslela si Aňa a opatrne stlačila bronzovú kľučku. Uhádla, za dverami sa nachádzala kúpeľňa s toaletou. Dala sa do poriadku a vrátila sa do izby, v ktorej strávila noc.
– Pozor, Anička! Nezľakni sa a nezašliapni! – varoval ju ochranca, keď vchádzala do dverí.
Aňa zastala na prahu a opatrne sa rozhliadla: čosi jej nahováralo, že v izbe sa počas jej neprítomnosti udiali nejaké zmeny. A tak aj bolo! Na posteli jej teraz sedeli štyri žabiatka! Zasmiala sa, chvíľu sa s nimi pohrala a potom jedno za druhým vypravila do tulipánov pod oknom:
– Prechádzajte sa, drobčekovia, ale ja nemám čas, musím sa pomodliť! Aňa vybrala z kufra ikonky, ktoré jej zabalila so sebou starká. Boli dôkladne zavinuté do vyšívaného ľanového obrúska. Dievčina na stole rozbalila obrúsok, oprela ikonky o stenu, vytiahla knižku s modlitbami a usilovne prečítala ranné modlitby. Keď skončila svoj malý ranný obrad, znova dôkladne zabalila ikonky do obrúska a odložila ich do kufra. …
