Popis
Detská kniha svetoznámeho nemeckého autora plná sviežeho humoru opisuje fantastickú cestu Konráda, ktorý nevie napísať sloh o Oceánii, preto hľadá inšpiráciu na veselej ceste so strýkom Pinčom a cirkusovým koňom na kolieskových korčuliach.
Ukážka z knižky:
Do Oceánie to už nemohlo byť veľmi ďaleko.
Po oboch stranách rovníka sa črtali palmové ostrovy s predsunutými korálovými útesmi. A pred cestujúcimi sa vynorilo pobrežie zarastené tropickým pralesom. Kôň naň prifičal ako rýchlik. Hojdajúceho sa rovníka a vody mal už plné zuby.
Konečne stáli na pevnej zemi. Medzi dvoma obrovskými eukalyptovníkmi viseli z lián spletené girlandy. A na jednej z girlánd sa hompáľala tabuľka s nasledujúcim textom:
Oceánia, západný portál!
Vstup na vlastné nebezpečenstvo!
Reklamácie sa neprijímajú!
Trošku vystrašení precválali popod girlandy a dostali sa na nádhernú orchideovú lúku obklopenú palmami. Naprieč lúkou k nim bežala gorila, podala im ruku, potom sa zvrtla k palmám a zamávala. V tom istom okamihu sa ozval divý rev. Čriedy opíc posedávajúcich na palmách, sa rozškriekali. Do toho jačali papagáje, držiace medzi pazúrmi notesy. Jeden slon mal chobot omotaný okolo kmeňa palmy a triasol stromom, až kokosové orechy hrkotali. Gorila kývala dlhými opičími rukami do taktu, akoby bola dirigentkou a tomu hluku na pastvine udávala tón.
Hurhaj sa skončil rovnako náhle, ako sa začal. Gorila sa obrátila k trojici cestujúcich a škerila zuby.
„Ďakujeme, opica,“ oslovil ju strýko. „Bolo to úchvatné.“
Konrád zoskočil na zem, bežal ku gorile a potľapkal ju po chlpatých ramenách. „Keď to porozprávam Horalskému,“ zakričal, „zaručene vyletí z kože.“
„Odkiaľ má takáto opica vedieť, kto je to Horalský?“ upozornil ho strýko.
„Horalský je primán našej triedy,“ vysvetľoval Konrád.
Gorila sa však o najlepšieho žiaka z Konrádovej triedy nezaujímala, ale vyšplhala sa na palmu a už jej nebolo. Ostatné opice ju nasledovali.
Slon sa cestujúcim trikrát slávnostne uklonil. Potom sa odšuchtal. Ponáhľal sa do pralesa a ešte dlho sa ozýval praskot stromov pod jeho nohami.
„Hrnie sa hlava-nehlava,“ povedal Pinč, a potom cválali ďalej. Nasledovali meňavý kŕdeľ malých pestrých kolibríkov, ktorý pred nimi poletoval, akoby im chcel ukázať cestu.
„Poriadne sa poobzeraj, chlapče,“ radil kôň, „aby tvoj sloh za niečo stál.“
Strýko dokonca tvrdil, že si má Konrád robiť poznámky. Jeho synovec sa však na odpoveď nezmohol. Pozoroval okolie. Nevedel sa vynadívať na skvostné rajské vtáky a malé komické tapíry, snehobiele veveričky a motýle všetkých farieb, veľké ako päsť, chrobáky nosorožteky a obrovské netopiere – kalone, zlaté pávy a hady, ktoré ležali na ceste skrútené ako zmotané záhradné hadice. Najpozoruhodnejšia však bola črieda klokanov, čo sa usadila v tieni banánovníka. Kengurie samčeky hrali mariáš. Samičky štrikovali ponožky. Klbká vlny mali vo vačkoch. Zmestili sa im do nich aj potraviny a fľaše s mliekom pre malé kengurčatá, ktoré posedávali v tráve, šúpali banány alebo skákali cez napnuté lano. Zrazu kengurie mamičky náhlivo schytili deti, napchali si ich do vakov a odskákali preč. Samčeky dokonca nechali karty kartami.
„Čože sa deje?“ zvolal strýko. „Môže mi azda niekto vysvetliť, prečo…“ Ale vtom zmĺkol. Lebo tesne pred ním sa čupili tri kráľovské tigre…
