Popis
Dobrovoľníčka pomáhajúca utečencom vysvetľuje, prečo a ako utečenecká kríza preťažuje Nemecko. Kniha je veľmi zaujímavou, jedinečnou, aktuálne autentickou i odvážnou spoločenskou sondou zo štátu, ktorý zaplavila vyše miliónová vlna migrantov. Nefiltrovaný pohľad na každodennú prácu s utečencami a na procesy v dnešnom Nemecku slovenského čitateľa v mnohom poučí a v mnohom prekvapí.
Ukážka z knižky:
Pár dní po tom, ako som si prezrela niekoľko utečeneckých ubytovní, som videla v televízii diskusnú reláciu, ktorej hosťom bola naša spolková kancelárka. S presvedčivým výrazom tváre stručnými vetami vysvetľovala moderátorke, prečo zastáva názor, že to množstvo utečencov, ktoré prúdi do Nemecka, nebude pre našu krajinu predstavovať žiaden problém. Podčiarkla, že mnohých týchto ľuďoch dokonca možno považovať za odborné pracovné sily, ktoré sú v Nemecku nutne potrebné.
Skadiaľ nabrala tieto poznatky, mi však ostáva záhadou, pretože väčšina záujemcov o azyl pricestovala do Nemecka bez akýchkoľvek dokladov…
Bez veľkého množstva ľudí, ktorí sa vo svojom voľnom čase bez akéhokoľvek nároku na odmenu ochotne angažujú v prospech toho obrovského počtu utečencov, bol by chaos oveľa väčší, než i tak je. To, že naši politici v danej situácii opakovane tvrdia, že Nemecko situáciu s utečencami zvládne, ďaleko prekračuje hranice snahy šíriť pozitívne myslenie. …
S ďalšími paralelnými spoločnosťami, aké sa vyskytujú takmer v každom väčšom meste (najznámejšou z nich je Berlín-Neuköln a Duisburg-Maxloh), sa Nemecko nevyrovná.
Len v Berlíne už v roku 2005 zaznamenalo 38 škôl vyše 80-percentný podiel cudzincov. Ako dôvod sa udával pokles pôrodnosti nemeckých rodín a nárast pôrodnosti v rodinách migrantov…
Takže predtým, než sa na plné ústa ohlási, že utečenecký príliv, vysoko prekračujúci milión ľudí z iného kultúrneho prostredia, nepredstavuje žiaden zásadný problém, treba vedieť predložiť detailný plán, z ktorého vyplynie, že sa nezopakujú chyby, ktoré sa vyskytli v minulosti a zabránili trvalej integrácii. Takýto postup sa postará o transparentnosť a v rozhodujúcej miere prispeje k tomu, aby sa nemecké obyvateľstvo zbavilo svojho strachu.
Vo svojej práci s utečencami využívam veľa času na to, aby som utečencom priblížila nemeckú kultúru a spôsob života, ale nezriedka sa pri tom cítim, akoby som chcela rybu naučiť chodiť. Priveľký je strach, prihlboko zakorenené základné pravidlá viery. Ukazuje sa to už pri jednoduchých veciach života….
Teda to, čo je v ich pôvodných krajinách, je celkom normálne, vedie v Nemecku často k problémom, keď, napríklad, žijú v spoločnom dome nemecké a prisťahovalecké rodiny. Deti sa hrajú neskoro do noci a zriedkakedy potichu, a tak sa nemecké rodiny cítia (často právom) vyrušované vo svojom súkromí (sťažujú na rušenie nočného pokoja). Ďalší problém spočíva v tom, že deti na druhý deň prichádzajú do škôlky a do školy celkom unavené a trpia značnými poruchami koncentrácie. Pretože toto všetko vedie z dlhodobého hľadiska takmer vždy k sťažnostiam, migranti radšej žijú pod jednou strechou s ľuďmi, ktorí pochádzajú z rovnakej kultúry ako oni sami, aby nevznikal žiaden alebo minimálny potenciál konfliktov. Toto si však potom znovu vyžaduje jestvovanie paralelnej spoločnosti a bráni skutočnej integrácii.
Skutočnosti, ktoré mnohí chápali ako ľahko prekonateľné kultúrne bariéry, už v minulosti opakovane viedli k masívnym problémom. Nemožno všetko zakryť jedným naivným „Zvládneme to!“, zastierajúc kultúrne rozdiely úsmevom.
*****
Spočiatku eufória u väčšiny ľudí prevyšovala obavy, či naša krajina predsa len nedokáže prijať tak veľa ľudí v takom krátkom čase. Keď som potom moje výhrady vyjadrila a vyslovila i pochybnosť, či skutočne dokážeme integrovať u nás tak veľa ľudí a či z nich naozaj urobíme členov našej spoločnosti, dostala som odpoveď, že všetko vidím v čiernych farbách. Pretože ľudia utiekli pred istou smrťou a sú jednoducho radi, že sú v bezpečí.
Po udalostiach, keď prví utečenci začali protestovať v prijímacích centrách proti svojmu ubytovaniu alebo sa sčasti aj bránili ubytovať sa, alebo dokonca zahájili protestnú hladovku, karta sa zrazu obrátila. Náhle takýto postoj zo strany utečencov mnohých dobrovoľníkov odzbrojil. Vraj, ako si môžu utečenci dovoliť pošliapať ponúkanú pomoc, namiesto toho, aby boli vďační, to bol najmohutnejší hlas reakcií, ktoré mi teraz prichádzali.
No skutočne, ako si to len môžu dovoliť? Aj mne sa natískala táto otázka na pery po tom, čo som sa náhodou ako jedna z prvých ocitla na mieste činu, keď utečenci v našom mestečku, len týždeň po nasťahovaní do svojich izieb v čerstvo renovovaných kasárňach, demonštrovali za svoje práva.
Náročné renovačné práce na priestrannom teritóriu kasární trvali vyše roka. Výsledok bol slušný. Vznikli početné rodinné bunky a niekoľko viacposteľových izieb. Hoci tu mali obrovskú jedáleň, v ktorej obyvateľom s pomocou veľkej catteringovej služby ponúkali teplé obedy, boli na každom poschodí vytvorené aj veľké spoločné kuchyne a každá izba mala okrem poschodových postelí, stola a stoličiek celkom novú chladničku ako štandardné zariadenie…
Prevádzkovateľ zariadenia prijímacieho centra urobil skutočne všetko pre to, aby sa ľudia, ktorí tu mali načas nájsť svoj domov, do istej miery mohli cítiť dobre napriek faktu, že sa nachádzali vo veľkej spoločnej ubytovni…
Keď som len týždeň po sprevádzkovaní ubytovne videla na hlavnej ulici skupinu asi tridsiatich žiadateľov o azyl s veľkým transparentom v rukách, neverila som vlastným očiam… Podišla som k policajtom a spýtala sa ich, či títo ľudia ohlásili demonštráciu. Policajti odpovedali, že nie. Navrhla som, že s týmito ľuďmi prehovorím pár slov. To, že chceli demonštrovať, bolo nepochybné, lebo na transparente, ktorý držali, si každý mohol prečítať, že požadujú splniť svoje práva.
Prvá otázka, ktorá mi skrsla v hlave pri pozorovaní štetcom bez jedinej chybičky naneseného farbeného nápisu, bola: ktorý z utečencov napísal tento transparent? Vychádzala som z faktu, že len po dvojtýždňovom pobyte v Nemecku nemôžu mať dostatočné vedomosti, aby podobný transparent napísali sami…
Zdvorilo som sa spýtala, či sa vyskytuje nejaký problém a aké práva im nie sú priznané.
Nato mi vysvetlili, že im v ich domovských krajinách sľúbili, že dostanú dom, preto nechcú zotrvávať v prijímacom centre. Okrem toho by namiesto dvoch teplých jedál denne chceli radšej tri a cigarety zadarmo.
V okamihu mi zmrzol úsmev na perách. Stálo tu predo mnou zhruba tridsať mladých mužov, ktorí so samozrejmosťou žiadali všetky tieto veci, ktoré už hraničili s drzosťou.
Keď som im pokojne vysvetlila, že v Nemecku sa nedá len tak ľahko získať dom a že tu v našej krajine máme tiež pár miliónov ľudí, ktorí žijú na ulici bez strechy nad hlavou a ktorí nedostanú ani jedno teplé jedlo denne, pomlčiac o cigaretách zadarmo, pozerali na mňa, akoby neverili vlastným ušiam.
Spýtala som sa ich, ako na to prišli, že v Nemecku jednoducho dostanú dom, a kto im narozprával tieto rozprávky.
Vtedy som dostala odpoveď, že to hovorili prevádzači, a aj utečenci, ktorí sa už do Nemecka dostali, slová prevádzačov potvrdili. Opätovne som tým mužom vysvetlila, že to tak nie je a objasnila som im, že dostali absolútne falošné informácie. Okrem toho predsa musia chápať, že prílev milióna utečencov postaví pred malú krajinu, akou je Nemecko, veľké požiadavky a my tu robíme skutočne všetko pre to, aby sme ľuďom, ktorí u nás hľadajú ochranu a pomoc, aj pomohli. Nato jeden z mužov skríkol, že nerobíme dosť.
Neveriacky som sa viac ráz spýtala, či toto tvrdenie bolo naozaj myslené vážne, a muž ho ešte viac ráz zopakoval.
V tomto bode som rozhovor prerušila a obrátila som sa na policajtov, ktorí po celý čas pokojne stáli o kúsok ďalej. Spýtala som sa ich, či teraz demonštráciu rozpustia, ako to predpokladá zákon, pretože ide o neohlásené zhromaždenie. Oznámili mi, že dostali inštrukciu, aby zhromaždených ľudí nerozpúšťali, ale aby sprevádzali demonštrantov na ich ceste.
Iba som nechápavo krútila hlavou. Policajti za to nemohli, a hoci sa snažili vytvárať čo možno najviac nezúčastnený dojem, dokázala som pobadať, ako veľmi im bol nariadený spôsob konania proti srsti. Policajt má za úlohu postarať sa o to, aby sa ľudia držali v hraniciach práva a platných zákonov. Fakt, že teraz museli práve tieto zákony porušovať, určite nezodpovedal tomu, čo si pod výkonom svojho povolania predstavovali.
******
Aj spôsob, akým médiá zaobchádzajú so sexuálnymi trestnými činmi, ktoré spáchali migranti, opäť odráža veľkú neistotu médií. Často pri konkrétnom čine nespomínajú národnosť páchateľa, aby sa v obyvateľstve ešte viac nestupňovali obavy zúriace vo vzťahu k množstvu ľudí, ktorí vo veľmi krátkom čase dorazili do Nemecka. Len takto si dokážem vysvetliť, že príšerné udalosti, ktoré sa udiali v už spomínanú silvestrovskú noc v Kolíne, našli cestu do denníkov a televíznych správ až s mnohodňovým meškaním. …
Po tom, čo sa tlak verejnosti stále stupňoval, museli vyšetrovacie orgány vyjsť s farbou von a priznať, že páchatelia boli takmer výlučne z radov záujemcov o azyl, ktorí sa zdržiavali v Nemecku ešte len pár mesiacov.
Práve v deň po týchto udalostiach sa ku mne cez sociálne siete dostali niektoré správy, v ktorých mi bezpečnostná pracovníčka z celkom inej ubytovne prijímacieho centra napísala presne to isté. Vychádzala z informácie, že sa azylanti spojili cez sociálne siete a na spáchaní uvedených činov sa dohodli…
Neviem, čo ma vydesilo viac: či fakt, že v našom Nemecku, doteraz považovanom za bezpečné, vôbec môže dôjsť k takýmto činom, a to z veľkej časti dokonca rovno pred očami polície, ktorá vzhľadom na vysoký počet trestných činov bola celkom preťažená, alebo ten fakt, že sa niekoľko dní snažili, aby sa tieto príšerné udalosti nedostali na verejnosť…
Viem, že väčšina obetí je aj dnes, takmer po siedmich mesiacoch, stále ťažko traumatizovaná a cíti sa zo strany nášho štátu ponechaná v štichu. Silvestrovská noc im trvalo negatívne zmenila životy a draho zaplatili svoju naivitu, s ktorou naši politici postupujú v otázke utečencov. Existujú niektoré fóra, na ktorých sa časť obetí spojila a vymieňa si názory, a do niektorých z týchto inak uzatvorených fór ma pozvali. Preto som lepšie v obraze.
To, čo sa v Kolíne udialo, skrášľovať okrídleným slovným spojením „jednotlivé prípady“, svedčí o veľkej nezodpovednosti a bude nám len ďalej brániť v integračnom procese. Veď aj v mnohých iných nemeckých veľkomestách došlo v tú silvestrovskú noc k početným prípadom sexuálnych trestných činov, ktoré spáchali utečenci. Aj tam, tak ako v Kolíne, išlo predovšetkým o skupiny páchateľov. V jedinú noc sa stalo obeťami sexuálneho násilia vyše 1200 žien. Hoci sa trestných činov zúčastnilo vyše 2000 utečencov, doteraz sa podarilo vypátrať len 120 podozrivých a sedem mesiacov po spáchaní zločinov sú právoplatne odsúdení len štyria páchatelia.
