Ktosi si asi myslí, že my sme tu všetci duchovne negramotní. Potichučky sa pripravia zákony, vytvorí sa časový tlak, legislatívny nátlak, a od nás sa očakáva, že sa nemo a dobrovoľne pohrnieme do narafičeného elegantného košiara. Nič to, že je ohradený elektronickým ostnatým drôtom. Nič to, že tvorí komplexne pripravený systém na číslovanie ľudí pečaťou antikrista. O nás sa predpokladá, že sme slepí, a ak nie slepí, tak aspoň nemí – už umlčaní.

Presne takýto je najefektívnejší postup nastoľovania svetovlády: Bez verejnej diskusie o tom, či je všeobecne výhodné a bezpečné presťahovať sa z fyzického sveta do virtuálneho sveta neobmedzených hackerských a neootrokárskych možností, sa spustí naprieč desaťročiami elektronizačný proces sériou postupných krokov, a v štádiu, keď má byť vyjadrená slobodná vôľa človeka, sa navodí časový tlak a zákonná povinnosť podriadiť sa systému elektronickej byrokracie. A my – čo sme si postupne mlčky zvykli, že nás v úradných databázach neevidujú ľudsky po mene, ale ako čísla, že nám vystavujú doklady s elektronickým čipom, že od nás vyžadujú odtlačky prstov ako od zločincov, že od nás mámia elektronický podpis, že nám hotujú elektronickú zdravotnú dokumentáciu… – sa i tento raz podvolíme.

O čo v elektronizačnom reťazci ide tento raz? O tzv. elektronické schránky, ktoré každému dospelému občanovi vytvorili. O zákon o e-Governmente, (a výhľadovo tiež o projekt eHealth). Chcete mať svoju firmu? Chcete viesť občianske združenie? Tak si aktivujte identifikačnú kartu (občiansky preukaz), lebo inak sa nedostanete k svojej pošte, ktorú odteraz (pôvodne od 1.8.2016, zmenene od 1.1.2017) budú úrady posielať LEN do elektronickej schránky. A onedlho sa povinnosť aktivácie identifikačnej karty (napríklad v súvislosti s elektronickou zdravotnou dokumentáciou) zrejme bude týkať úplne každého…

Ha-ha-ha! – ozýva sa rehot z najspodnejšieho dola…

Nahovárajú nám, že elektronické uchovávanie dát a výlučne elektronická komunikácia je nevyhnutný a pozitívny technický pokrok, že je to praktické, úsporné a bezpečné, možno nám dokonca budú simulovať situáciu, že je to nevyhnutné kvôli teroristom a utečencom. Veď prečo by nám prezrádzali, že je to najmä vopred svetovládne plánovaný systém, v ktorom máme všetci v konečnom dôsledku dostať pridelený čiarkový kód spracovateľný za pomoci čísla 666 – ako ostatné tovary dennej spotreby.

Výlučná závislosť na elektronických systémoch nie je bezpečná ani pre štát – dodávka elektriny je citlivý bod, ktorý v krízových situáciách (vojnách, živelných pohromách…) môže ľahko zradiť. Už dnes sa dá zažiť, že pri výpadku elektriny si v predajni nekúpime ani len chlieb – pokladne sú výlučne elektronické. Navyše, informácie národohospodárskeho a ekonomického charakteru môžu byť zo strany zahraničných subjektov zneužiteľné i v pokojných časoch. A zhromažďovanie v elektronickej databáze takých osobných údajov ako sú špecifiká týkajúce sa zdravia, je ohrozením osobnej bezpečnosti osôb – živnou pôdou pre ich zneužívanie.

Žiadna elektronická databáza totiž nie je bezpečná. Ak sa hackeri vedia dostať do databázy Bieleho domu či Pentagonu, azda nám nechce niekto nahovoriť, že nezvládnu nabúrať slovenské elektronické systémy? Dokonca môžu mať priamo od nich kľúč – pretože dodávateľmi systémov sú väčšinou nadnárodné firmy. K zdravotnej karte vášho dieťaťa uschovanej v ordinácii jeho pediatra sa miliardár pri hľadaní vhodného darcu orgánu pre svojho rodinného príslušníka nedostane, ale k jej elektronickej podobe áno. Podobne v prípade, ak by niekto mal záujem zneužiť informácie o zdravotnom stave na vyradenie vybraného človeka „z boja“ – politického, konkurenčného, akéhokoľvek. O možnostiach zneužitia elektronizácie vo firemnom súperení, či pri snahe o zdiskreditovanie nepohodlných ľudí, už nakrútili pár filmov…

V koncentračných táboroch nahradili mená väzňov zajateckým číslom. Zajatcov už neoslovovali menami ale číslom a týmto číslom sa so sňatou čiapkou a v pozore museli aj hlásiť nadriadeným. Bráňme sa scenáru, keď nás (poslušne stojacich v pozore s obnaženou hlavou) postupne premieňajú na väzňov elektronického koncentračného tábora. Žiadajme zachovanie doterajších možností komunikácie a zachovania dokladov, ktoré nebudú späté s jednotnou elektronickou databázou (a už vôbec nie s celoeurópskou či celosvetovou). A keď nás už očíslovali, nech sa nám aspoň ponechajú naše rodné čísla.

Iste sú aj ľudia, čo vnímajú prevažne pozitívne stránky elektronizácie – zjednodušuje, zrýchľuje, automatizuje mnohé procesy – a nemajú obavy pred spracovávaním a uchovávaním osobných údajov v jednotnej databáze. Nech sa páči, takí nech využívajú elektronické služby štátnych inštitúcií, ktoré sú už v ponuke. Užívajme elektronickú komunikáciu vtedy, keď je to pre nás výhodné, keď sa dobrovoľne rozhodneme. V žiadnom prípade by to však nemala byť jediná a nanútená možnosť korešpondencie, podávania žiadostí, zhromažďovania údajov a pod. Písomné doklady, písomná korešpondencia aj forma osobného styku by mala vždy ostať možnou formou komunikácie so štátnymi úradmi, tak pre právnické osoby, pre občianske združenia aj pre jednotlivých občanov. A už zozbierané elektronické údaje o občanoch by štát nemal vystavovať možnosti zneužitia. Bola by žiaduca diskusia odborníkov, či je vhodné/prípustné vytváranie a prepájanie databáz s osobnými údajmi. Napríklad: Rodičov pred rokom pobúrila snaha ministerstva školstva vytvoriť si databázu o našich deťoch a rodinných vzťahoch. Veď si predsa nemôže hocaká inštitúcia hocikedy zmyslieť, že si zozbiera údaje o nás, či o našich deťoch a my to musíme mlčky strpieť!

Ostražito uvažujúceho človeka trend elektronizácie osobných údajov znepokojuje z hľadiska možnosti ich zneužitia – kresťana poučeného proroctvom Zjavenia Jána premena človeka na číslo a na elektronickú schránku osobných údajov vrcholne znepokojuje a je v rozpore s jeho svedomím. Takáto elektronizácia je podstatný zásah do vzťahu občan – spoločnosť a je znakom totality, ak sa nanucuje proti súhlasu človeka. Proces sa však spustil, nikto sa nikoho nič nepýtal, nekonala sa žiadna celospoločenská diskusia. A naše mlčanie (ktoré u mnohých nie je mlčaním, ale nemožnosťou sa vyjadriť) berú ako súhlas… Považujú nás len za dáke slovenské voly, čích vôľa už dávno podľahla cudzej zvôli? Po jednom nás lámu – tak, ako si preberáme elektronické doklady (nemajúc inú možnosť), aktivizujeme si ich (ako nám kladú za zákonnú povinnosť)…

Nastal čas brániť sa spoločne, kým nás nepolámu všetkých. Kým nám neaplikujú číselný kód na čelo či pravú ruku a nezačnú aj nás, ako tovar v hypermarkete, snímať čítačkami…