Popis
Reálny príbeh 6-ročného Davidka, ktorý odkrýva vážny problém – vydáva svedectvo o reálnej situácii na detskej onkológii. Hlbokou sondou do psychiky rodičov opisuje život rodiny s ťažko chorým dieťaťom, pričom ťažká skúška znamená pozitívny prerod v rodinných vzťahoch a nastolenie iného hodnotového systému.
Ukážka z knižky:
„Verte mi, že nie je nič horšie, ako keď sa vás vaše dieťa opýta: ,Mami, čo sa to so mnou deje? Mami budem žiť?‘ … Myslím, že ľuďom už nestačí vysvetľovať, ľudí musíte ,šokovať‘, aby niektoré veci pochopili.“
Davidova mama
☼ ☼ ☼ ☼ ☼ ☼
Obloha bola tesne nad horizontom rozdrapená ako aušusová obliečka a dlhá úzka trhlina v jednotvárnej sivej oblačnosti odhaľovala žiarivú hĺbku podvečernej oblohy zohyzdenú dvomi nemilosrdnými pruhmi chemitrajls. Keby vtedy tak rozdrapili mňa, keby strhli plášť mojej duše, obnažili by podobný nastupujúci západ slnka. Západ slnka nádeje, ktorý nastolil noc. Čiernu ako rolák, do ktorého ma nasúkal….
Keby trhli o kúsok prudšie, naďabili by na ešte pokročilejší podvečer. Bolestne červený ako pri silnom krvácaní. A pod ním, paradoxne, alebo preto, že to tak má byť – rodiaci sa nový život. Život a smrť zasnúbené v jednej duši. Osudovo vtisnuté do jedného tela. Ako zo zlého románu, ktorý však ja musím žiť. Ktorý musím vládať žiť!
Keby vtedy, keď som kráčala z nemocnice, mojej duši nielen roztrhali plášť, ale keby ju prigniavili skutočnou tiažou nekopenou v jedinom ľudskom osude, až by zaprašťalo jej jadro, keby rozdrúzgali jej škrupinu, vtedy by sa rozliala do sĺz. A liala by sa, kým by sa celá nevyliala z hrude. A kým by hruď neostala prázdnou schránkou. Moja hruď.
Avšak moja duša už bola z kameňa. Ani len v rozprávkach, ani len obor nevyroní z kameňa slzy vody. Keď skalu poriadne stisne, rozdrví sa na prach, ale nezaplače. V rozprávke len ľudská bytosť a len podvodom rozplače kameň. Podvodom s hrudou čerstvého syra.
A v reáli? Aké namáhavé občas býva ostať kameňom, nezmäknúť do ľudskej podoby a nenechať sa rozdrviť…
Keby som vtedy srdcervúco ronila slzy, všetci okolo by si mysleli, že už je dobre. Mohli by ma tíšiť. Vedeli by, že predsa len žijem. Že dýcham. Že len neduním naprázdno ulicou v klapote neúprosných opätkov trestajúcich rytmickými údermi nevinnú dlažbu.
No moje oči vtedy ostávali suché. Nebolo v nich viac sĺz. Všetky som vyplakala…
☼ ☼ ☼ ☼ ☼ ☼
11. Silvia
Davidko zaspal. Ide mi srdce puknúť, keď hľadím na jeho krehké telíčko, odvážne nastúpené do prvej bojovej línie. No proti čomu tu vlastne vedie vojnu, je mi čím ďalej tým menej jasné. A proti akej rakovine, keď stále nenašli primárny nádor? A pri takto nejasnej diagnóze suverénne určili, že ide o najťažší štvrtý stupeň choroby! Keď pozerám na chemikálie, čo Davidkovi lejú rovno do srdiečka, idem sa zblázniť aj z myšlienky, že by možno na liečenie stačili aj slabšie preparáty a kanyla v ruke namiesto portu na krku.
Za necelých desať vlečúcich sa dní tu na detskej onkológii, kde sa musím zubami-nechtami držať zubov, nechtov, ktoré zatínam, aby som sa bezmocne nerozplakala, aby som sa vyčerpaním nezložila, aby som neprišla o rozum – sa ma postupne zmocňuje pocit, že Davidkovým hlavným protivníkom v jeho statočnom boji je toto onkologické oddelenie, a nie diagnostikované onkologické ochorenie.
A ešte vysvetľovať synovi, v čom sama tápam…
– Čo je to v tej fľaštičke, mamina? – spýtal sa ma pri prvých infúziách.
– To je taký oranžový džúsik, – vymyslela som prirovnanie. – Aby si bol zdravý, – dodala som neisto.
Dôverčivo na mňa pozrel a inokedy sa už nepýtal.
Rozkazujem si neklesať na to dno, kam sme klesli; zdvíhať seba i syna z mínus druhého poschodia boja o holú existenciu aspoň na prízemie života; neupadať na duchu gniavená onkologickým duchom ľudožrútsky sa zmocňujúcim „tunajších“ duší; nemyslieť na hadičky zahryznuté do detského telíčka ako jedovaté hady; nerozmýšľať a náruživo konať to málo, čo môžem, čo zmôžem, čo smiem, alebo čo dokážem, i keď nesmiem. …
Detská onkológia – toto slovné spojenie v človeku vyvoláva zvláštny rešpekt, aj hrôzu a strach. Zamýšľajú sa ľudia zvonka niekedy nad tým, ako to tu vlastne vyzerá? Drvivá väčšina z nich – medzi ktorých som donedávna patrila aj ja – si iste predstavuje, že detská onkológia je výnimočné miesto, kde všetci pomáhajú deťom v boji s ťažkou chorobou s rovnakou ochotou, s akou každoročne státisíce našich občanov hádžu peniaze do pokladničky, ktorú im pchajú pod nos usmiate desaťročné školáčky, a zaraďujú sa svojím nezištným darom do šíku láskavých spolusponzorov na onkológii liečených detí. Nežný žltý kvietok za to nemôže – ani ľudské masy, ktoré jeho textilnou atrapou ozdobené každoročne prichádzajú v jeden z aprílových dní domov s pocitom dobre vykonaného skutku – že, bohužiaľ, detskoonkológiová skutočnosť je od ich idealistických predstáv na míle vzdialená.
Je neuveriteľné, čím všetkým si na mínus druhom poschodí musíte prejsť, ak tu vášmu dieťaťu liečia diagnostikovanú rakovinu, pričom elementárnu pomoc, ktorú ste na tomto oddelení doposiaľ – pri pohľade zvonka – naivne považovali za samozrejmú, vám ani v najťažších chvíľach neposkytnú.
V prvom rade vám tu od počiatku dávajú pocítiť, že vy ste nikto, a len ONI sú tí, ktorí rozumejú chorobe vášho dieťaťa. Komunikácia medzi rodičmi a doktormi je na veľmi nízkej úrovni, lebo absentuje ochota sa s vami normálne ľudsky porozprávať… pritom ide o najťažšiu etapu vášho života. …
Keď sa pýtate na škodlivé účinky chemoterapie či rádioterapie, iba vás odbijú, že oni bojujú o život vášho dieťaťa, a s vedľajšími účinkami jednoducho musíte počítať. Od začiatku stanovenia diagnózy tvrdia, že iná liečba ako „konvenčná“ nedokáže vášmu dieťaťu zachrániť život.
Počúvam tu to ich večné: „Podpíšte a podpíšte!“ Vnútorne roztrieštená podpisujem, a potom vydesená v noci precitnem z príšerného sna preniknutá faustovským pocitom, že som vlastnou krvou spečatila zmluvu s diablom. …
☼ ☼ ☼ ☼ ☼ ☼
15. Silvia
– Mamina, potrebujem ešte okienko, – obracia sa na mňa syn so žiadosťou o dodávku legomateriálu na požiarnu zbrojnicu, ktorú si na nemocničnej posteli stavia z lega k svojmu novému požiarnemu autu. Včera mu ho priniesol Janino a počas výstavby parkuje pod vankúšom. Hľadiac na synovo stavebné tempo, predpokladám, že čoskoro bude mať aj lepšiu garáž.
– Takéto sa ti hodí? – s hrkotom lovím okno z dna modrej škatule.
– Uhm, – prikývne syn, vtláča priehľadný kus plastu do otvoru v stene a premosťuje ho červeným prekladom. – Už robím strechu, – oznamuje mi vzápätí a vyberá si na hromádku dostatočný počet strešných dielikov, aby nemusel prerušovať strešné práce.
– Vieš čo som vymyslel? – pýta sa, pritom ustrnie, zdvihne ku mne zrak a venuje mi svoj čarovný hlboký pohľad. – Požiarnici sa dajú volať aj požiarničníci, lebo ničia požiar.
Srdečne sa zasmejem na vtipnom výmysle môjho malého jazykovedca a pohladím ho po mäkkých plavých vláskoch.
– Zapamätaj si to Davidko! Je to veľmi trefné. Tatino bude na teba hrdý, keď mu ukážeš, čo si postavil a povieš, čo si k tomu vymyslel.
– Zahráme sa spolu na požiarnicky poplach, – plánoval v duchu hry s otcom.
– Chceš potom urobiť okolo požiarnej zbrojnice aj záhradku? Nejaké stromy alebo kvetinky? – pýtam sa, aby som mohla byť aj ja užitočná a pohľadať mu zatiaľ vhodné časti skladačky.
Som rada, že sa tak pohrúžil do stavby, že nemyslí na to, kde je a čo sa s ním deje.
Davidko sa vážne zamyslí:
– Jeden strom urobím. Ten to okrášli. Viac stromov zavadzia požiarnickým autám, keď je poplach. Kvety by pochodili kolesá. Nechcem kvety.
– Dobre, tak ti pohľadám dieliky na jeden vysoký strom…
Vtom sa otvárajú dvere. Vchádza sestrička:
– Ide vizita, – hlási a v mihu mizne.
– Davidko, dáme zbrojnicu nachvíľu na stolík, lebo prídu lekári pozrieť, ako sa máš. O chvíľu budeš v stavbe pokračovať.
Syn neochotne prerušuje hru, presúvam stavbu na stolík, vedľa nej vŕšim kôpku pripravenej „strešnej krytiny“, a už je tu prednostka s lekármi a sestričkou. Tá podáva prednostke Davidkov chorobopis. Prednostka ho otvára, nazrie doň, no vtom ju upúta čosi iné.
– Mamička, vy neviete, že hračky nemajú čo robiť na stolíkoch?! Hneď to spracte. A čo robí to auto v posteli? – obzrie sa a pokračuje rovnakým tónom: – Vy ste tu prvý deň, či čo? Neviete, že postele rodičov nesmú byť cez deň na izbách?
Mlčím, no slzy čo sa mi tisnú do očí, von nepúšťam. Cítim sa ponížená. Navyše pred synom. Priam telepaticky cítim ako zle znáša, že po mne kričia. Zmätene na mňa pozerá, má strach. Mechanicky vyberám autíčko spod vankúša, kladiem ho do skrinky, Davidko protestuje, snaží sa mi ho vziať z rúk.
– Daj! Tam je v garáži, – hnevá sa, za čo sa mi ujde ďalší nepríjemný pohľad od prednostky, že moje dieťa nemlčí. Netrúfam si spratávať zbrojnicu. Mohlo by to spôsobiť u syna výbuch.
– Aké sú leukocity? – pýta sa prednostka nášho ošetrujúceho lekára, mňa už ignorujúc ako nežiaduci element.
– Dnes deväťsto päťdesiat, včera sedemsto, – znie odpoveď.
– Ráno to ešte skontrolujte. Keď to bude nad tisíc, môžu ísť domov. Dáme sem Patrika Révaja, zajtra nastupuje. Informujte ma, ak by boli komplikácie, – už na mňa nepozrie, ani na syna, komunikuje len so svojím tímom a prechádza k susednej posteli. Zaujímalo by ma more vecí o synovom stave, no nezmôžem sa na jedinú otázku. Hrdlo mi zviera hrča sĺz, ktoré som nesmela detsky úprimne vyplakať….
