Popis
Popri známych dielach nemeckého velikána J. W. Goetheho (1749-1832) ostali v úzadí iné, dopĺňajúce mozaiku osobnosti autora. Tak to bolo dosiaľ i s Cestou do Talianska. Kniha je napísaná formou cestovného denníka a listov z cesty na juh Európy v rokoch 1786 – 1787.
Dielo nám poskytuje i vzácnu príležitosť nahliadnuť do žitia i myšlienok jedného z najvýznamnejších nemeckých básnikov a dramatikov, v ktorom postupne spoznávame i zaujatého geológa, výtvarníka, mystického meteorológa, filozofujúceho biológa, študenta prírody, architektúry a umenia a v neposlednom rade filozofa.
Ukážka z knižky:
„Tisíckrát som na vás pomyslel, ba neustále na vás myslím, v blízkosti objektov, ktoré som nedúfal niekedy uzrieť. Len preto, že som každého videl pripútaného telom i dušou k severu a všetky túžby po týchto končinách stratené, dokázal som prijať rozhodnutie podniknúť dlhú cestu v osamelosti a hľadať ten stredobod, ku ktorému ma priťahovala neodolateľná potreba… Množstvo pokladov si neprinášam preto, aby som ich vlastnil a používal na svoje súkromné účely, ale preto, aby slúžili mne aj iným po celý život ako vodiaca niť a podpora.“
Rím, 1. november 1786
Johann Wolfgang von Goethe
Rím, 7. november.
Už som tu sedem dní a postupne sa mi v duši vytvára celková predstava o tomto meste. Usilovne chodíme sem a tam, zoznamujem sa s mapami starého a nového Ríma, pozorujem ruiny, budovy, navštevujem tú či onú vilu. Najväčšie pamätihodnosti spracovávam celkom pomaly – len mám otvorené oči a pozerám, odchádzam a znovu sa vraciam – pretože na Rím sa človek môže pripraviť len v Ríme.
Treba priznať, že vylúskavať starý Rím z nového je obťažnou a smutnou činnosťou, ale i tak to treba robiť a nakoniec dúfať vo vzácne zadosťučinenie. Človek naráža na stopy nádhery a deštrukcie, pričom oboje presahuje naše predstavy. Čo nezničili barbari, spustošili stavitelia nového Ríma.
Keď sa pozeráte na jestvovanie čohosi takéhoto, čo je staré dvetisíc i viac rokov, na pôdu v toku čias tak rôznorodo a od základu zmenenú, a predsa ešte stále tú istú, na rovnaký kopec, ba často na tie isté stĺpy a múry, a na stopy starého charakteru ešte zachované v ľude, tak sa stanete spoločníkom veľkých rozhodnutí osudu, a ako pozorovateľovi vám od počiatku padne zaťažko vydedukovať, ako nadväzuje Rím na Rím, a nielen to nové na to staré, ale všetky rôzne epochy starého a nového jedna na druhú. Pokúšam sa len najprv sám vycítiť tieto poloskryté body, až potom sa dajú skutočne plnohodnotne využiť slušné predprípravné práce; pretože od pätnásteho storočia až do dnešných dní sa týmito objektmi svoj celý život zamestnávali znamenití umelci a učenci.
A keď sa v Ríme sem a tam náhlime, aby sme sa dostali k čo najväčšiemu množstvu objektov, táto obluda celkom nehybne pôsobí na nás. Iným mestám treba vyhľadať niečo významné, tu sa nám to nanucuje a prepĺňa nás. Ako tak človek chodí a postáva, vynára sa krajinársky obraz na všetky spôsoby, paláce a ruiny, záhrady a divočina, diaľavy a úžiny, domčeky, stajne, víťazné oblúky a stĺpy, často všetko pokope tak tesne, že by sa to dalo nakresliť na jeden papier. Žiadalo by sa vypísať tisíc griflíkov, čo tu zmôže jedno brko! A potom ste večer od prezerania a žasnutia unavení a vyčerpaní.
