Popis
Iva Vranská Rojková: Pár slov na úvod
„Kde bolo, tam bolo…“ – koľkokrát sme čítali tieto slová alebo ich počuli od rodičov a starých rodičov? Slová, za ktorými sa odvíjali rozprávkové príbehy o Popolvárovi či Popoluške, bračekovi Jelenčekovi, troch citrónoch, slncovom koni, vtákovi ohnivákovi, zakliatej hore… – o všetkých tých smelých kráľovičoch, drakoch a princeznách, černokňažníkoch a zlých čarodejniciach. Všetky tie postavy, tajuplné mestá, zámky a jaskyne, hory a záhrady vytvárali rozprávkový svet nášho detstva. Takto v nás ostával zapečatený ako svojská trinásta komnata, do ktorej sme cudzích nevpúšťali, kam sme však nevdojak chodili po rady, po vzory, po poučenia i v dospelom živote.
Mysleli sme si, ba čo! – boli sme presvedčení, že takto to naveky ostane, keď tu zrazu….
Zrazu dostávame do rúk dôkaz, že i naša rozprávková trinásta komnata v sebe tají ďalšiu trinástu komnatu, že všetko je inak! To, čo sme zamkli na zámku spomienok, sa teraz samo zvnútra otvára a vychádza k nám, aby sa nám predviedlo v novom svetle, v novom zmysle. Slovenské ľudové rozprávky nám zrazu vravia, že nie sú rozprávky, ale poviedky, mýty, do ktorých nám naši predkovia zaodeli svoje predstavy o svete, o jeho vzniku, vývoji, o dávnych obdobiach, o zákonoch prírody, o kolobehu – dennom, ročnom, ako aj o kolobehu života. A v tomto výklade starej slovenskej vedy vystupujú známe rozprávkové postavy v celkom iných rolách. Zhadzujú rozprávkový šat a v celej kráse predvádzajú mystické predstavenie, pri ktorom sa človeku tají dych, myseľ pracuje na plné obrátky a učí sa vstupovať do našej dávnej histórie nečakanými dverami, nevídaným spôsobom.
Schránka, kde sa tieto poklady dosiaľ skrývali, sa nazýva Stará slovenská vieronáuka a v roku 1871, čiže pred 152 rokmi, ju pre nás spísal Peter Hostinský, so zaužívaným nemecko-slovenským tvarom priezviska Kellner-Hostinský, so štúrovským menom Záboj, ktoré si pridal k svojmu rodnému.
Keď otvoríme túto schránku, zistíme, že rozprávky – či vlastne poviedky, ako ich nazýva Hostinský – majú svoj sled, svoju históriu, svoje vnútorné vzťahy. Jedna nasleduje za druhou, aby nám porozprávali o troch obdobiach jestvovania sveta. V prvom vládnu živly v plnej svojej sile, ktorou najprv z vlády tmy oslobodia svetlo. V druhom vládnu božstvá so Živou a Svetovidom v mnohorakých podobách tvorenia. Až napokon v treťom období prichádzajú stvorenia a samotný človek.
Pri čítaní diela sa musíme sústrediť, siahnuť i po poznámkovom bloku, pretože sa opäť ocitáme v škole. Učíme sa, čo sme sa nikdy neučili. Učíme sa o sebe. Zmysly predstáv našich prarodičov sú dynamické, premenlivé, s významom v mnohých rovinách, zahŕňajú v sebe viac zmyslov súčasne – tak ako slncový kôň je zároveň Vintalko aj Otolienko, a pritom je to zakaždým slnko v niektorej zo svojich interpretácií či úloh, ktoré plní.
Och, aký zaujímavý je zrazu celistvý svet spoločného predstavenia našich rozprávok – poviedko-mýtov! Po nebeskej klenbe cvála slncový kôň, stretáva vlka, medveďa a leva zo zakliatej hory, dokonca i v podobe súhvezdí, pritom zlatou hviezdou na čele osvecuje, ako sa búria vody, švihajú blesky a dujú vetry. Ako sa z tmy vynára zem a na nej Lomidrevo s Valivrchom a Miesiželezom vyvádzajú odvážne kúsky. Až keď prestanú drviť skaly, vyžmýkajú z nich kovy a ich podzemné kráľovstvo osídlia tri kráľovské dcéry, zem dostane svoju tvár vysokých hôr a šírych rovín, voda si nájde korytá a naplní rieky, aby napájali moria, za ktoré už nesiaha moc čarodejníka ani ježibaby – ich domce čupia v hlbokých roklinách.
Načo však prezrádzať viac, sami si prečítajte, že nemáme jedny, ale dvoje Vianoce. A že práve „z Vianoc sa zrodilo slovo. Do toho slova sa zaľúbili synovia i dcéry Tatier a dali si meno Sloveni a Slovenky“. Že obraz duše v staroslovenskej vede je vietor, ktorý nepozná hranice času ani priestoru.
Rozihrané rozprávky – povesti sa na veľkom bále krútia v spoločnom tanci a tvoria z oddelených príbehov jeden pestrý, pohyblivý, živý koberec. Slovenský bál, kde sa krútia a prelínajú významy i zmysly. Na ten bál sme pozvaní aj my všetci. Už dávno! No až teraz.
Prof. PhDr. Eva Fordinálová, CSc.: Malé zamyslenie nad veľkým dielom
Bez dôrazného oživenia historickej národnej pamäti by sme azda rezignovane prijali „pamäť“ iných … za pamäť vlastnú. A my, nevedomí, by sme za pravdu prijali stokrát opakovanú lož.
Môžeme milovať, aj keď nechápeme, iba cítime. Môžeme však väčšmi milovať, ak chápeme. Národnú pamäť nemožno transplantovať, je podstatnou súčasťou našej duchovnej dimenzie. Pamäť je všetko, čo cítime, nie iba to, čo dokážeme sformovať do slov. Národné povedomie, národná pamäť je skutočné „dedičstvo otcov“ prejavujúce sa v našej kultúre – s hlbokými historickými koreňmi. A keďže som si vedomá našich základných právd – a predovšetkým potreby ich odhaľovania, pochopila som, že musíme načúvať srdcom. A že je nevyhnutné ponoriť sa čo najhlbšie – a to nielen ku koreňom, ale až k jadru, z ktorého vypučali, čiže k základným génom, ktoré budú určujúce pre celý budúci strom. Treba opäť pripomenúť potrebu odhaliť „podstatu bytia“. A dopátrať sa k poznaniu, že táto základná skúsenosť nachádzala umelecké vyjadrenie v ľudových piesňach – a predovšetkým v rozprávkach.
A na tomto fronte s radosťou vítam … takmer zabudnuté dielo Stará slovenská vieronáukaod nášho „národne posväteného“ Petra Z. Hostinského. Autor odhalil, že umelecké vyslovenie starej slovenskej vierouky nachádzame v rozprávkach. Pochopil, že náš pohľad na podstatu bytia teba hľadať v ľudovej slovesnosti – v rozprávkach, v mýtoch, ktoré sa v nich zachovali.
Je to skutočne vzrušujúce poznávanie. Mýty sú ako ulity perlorodiek, ktoré nám iba po otvorení odhaľujú – ako v „trinástej komnate“ svoje bohatstvo. Naše gény. Tam sa nachádzajú tie zázračné kôstky, z ktorých postupne vyklíči a vyrastie strom „poznania dobrého a zlého“. Veď čo iné sú mýty, ak nie obrazové metafory čohosi nevšedného z dávnych dôb, metafory hľadajúce rozumné, logicky prijateľné vysvetlenie tejto jedinečnosti.
Všade, kde ľudský duch narazí na bariéru nepoznaného, tajomného, preklenie túto prekážku fantáziou ako prirodzenou súčasťou poznávacieho procesu – odhaľovaním etických ideálov svojej doby, svojej kultúry, svojich túžob či sklamaní svedčiacich o stupni poznania hodnôt. A toto poznanie je v našich mýtoch zakódované. Okrem procesov fyzikálneho sveta sú v týchto perlách zakódované aj psychické – duchovné „zrná“ našej genetickej výbavy. A z otváraných „perlových lastúr“ mi jednoznačne ako najvzácnejšie perly pripadajú: spravodlivosť, duchovnosť a úcta k slovu (čo je napokon aj základ našich rozprávok). … Vydaním Hostinského diela si môžeme uvedomiť ich hodnotu a význam pre vlastné poznanie. Odhaliť krásu a bohatstvo korálových útesov našej slovesnosti v hlbinách našej historickej pamäti. …
Znovu si uvedomujeme, aké cenné poklady nám v našej kultúrnej pamäti chýbali! Takéto historické sondy sú pre nás dôležitejšie než hľadanie stôp po Atlantíde vo svetových oceánoch.
Presvedčilo nás o tom už nové sprístupnenie diela Zrkadlo Slovenska Benjamina Pravoslava Červenáka, ktoré kritika prijala ako „literárny skvost geniálneho štúrovca odhalený po 175 rokoch“, s nadčasovým predhovorom J. M. Hurbana o dôležitosti pestovania literárnej histórie, diela, ktoré vyšlo vo Vydavateľstve izkona v roku 2019. A teraz nám vydavateľka opäť predkladá poklad, mimoriadne dôležitý pre poznanie seba samých – našich génov: Starú vieronáuku slovenskú ďalšieho (zabudnutého) štúrovca Petra Z. Hostinského. Dielo o našich koreňoch a roztváraní „lastúr“ našich mýtov, uschovaných v bohatej ľudovej slovesnosti – v rozprávkach. Prekvapujúce, zaujímavé. A veľa hovoriace o našej duchovnej kultúre.
Ukážka z diela
Namiesto predhovoru vám poviem úprimné slovo.
Neľakajte sa, že máte v ruke knižku o viere vašich pradedov. Veď to, o čom vám budem rozprávať, sa stalo dávno. Oj, stovky rokov predtým, než svätí Cyril a Metod kázali v Nitre vašim otcom Božie slovo.
Najmenej štyritisíc rokov preletelo, odkedy slovenský národ prebýva v záhrade Tatier a Dunaja. Vtedy ešte každý strom zakvital zázračnými kvetmi a Sloven v každom z nich videl vykreslený obraz svojej duše. V tej záhrade tatransko-dunajskej vyvierali studničky. Navôkol stáli domčeky a v domčekoch prebývali veštci. Vlnili sa tu jazerá a nad nimi sa na konároch kolísali víly a na výslniach sa ohrievali rusalky.
Vtedy ešte po jaskyniach lietali šarkany. V horách vykrikovala striga: Zima mi, zima mi! Vtedy ešte pri zlatých prútikoch veštili ježibaby. Vtedy ešte na slnečnom zámku pobehovali medené, strieborné a zlaté tátošíky. — Bolo to vtedy, keď vlky, medvede a levy slúžili človeku; keď havrany donášali chýry zo sveta a holuby trepotom na oknách zvestovali tajomstvá duše.
Bolo to vtedy, keď slovo človeka bolo všemohúce a vedelo premeniť, čo chcelo, napríklad, na ružový ker, na hrušku, na vtáča. A neľakajte sa, keď o tom prastarom veku začujete veci, ktoré sa vám budú zdať čudné. Veď tie obrazy napísali sami vaši dedovia. V tejto knižočke vám teda budem rozprávať o tých obrazoch.
Prehováram k vám úprimným slovom, slovenskí vzdelanci! Oj, koľko úsilia sme zo seba vydali v školách, a napriek tomu sme sa nenapili zo studnice národnej vedy! Chradol slovenský génius, keď nikde nenašiel taký obraz, ktorý by sa podobal jeho rodičom. Verte mi: praobrazy svojskej vedy nájdete len v knihách viery vašich dedov.
Slovenská veda je samotvorná. Ona povie „Amen“[1] v modlitbe vševedy ľudstva.
Vyberte sa vy, vedomci Tatier, ako ten Popolváľ[2] po tri kňažné a oyslobodíte tú najstaršiu od šarkanov na medenom zámku románskej vedy; oslobodíte potom tú prostrednú od ježibaby na striebornom zámku germánskej vedy, až napokon dostanete tú najmladšiu, no najkrajšiu kňažnú, vašu vlastnú sestru, na zlatom zámku slovenskej vedy.
Sloven bude Tatrou v pohorí vševedy ľudstva! Chcem vám teda rozprávať o počiatkoch tajomstva tej vedy.
Umelci slovenskí, letí k vám úprimné slovo! Zháňate sa po ideáloch, no nenachádzate ich. A nenájdete ich inde ako v chráme predstáv vašich dedov. Helén si vytvoril krásne vzory, Germán vyčaril ešte krajšie maľby: no vďaka umu Slovena najkrajšími predstavami sa zaligocú Tatry a Dunaj.
Svet sa chvastá svojím umením. No zájdite do múzea našich poviedok: uvidíte tu prasymboly, aké ľudské oko ešte nevídalo. Tie predstavy všakovakej krásy utvorili vaši dedovia.
Ľud slovenský, pre teba znie úprimné slovo! Svet ťa haní, že kopeš v baniach, hrdlačíš na poli, na dvore chováš dobytok, že bývaš s holubmi. — No dvor tvojej rodiny je tá trinásta izba, do ktorej Ozrut nedovolil nazrieť čeľadi. Ty si ten, kto otvorí dvere čarovnej svetlice, keď uplynie sedem rokov. Vtedy krajinami ľudstva potečú potoky večného slova, ožijú zakliate národy a tvoja viera im bude zvestovať veky svätožitia[3]! — Ty si ten Popolváľ!
Vzdelanci a umelci slovenskí, nazrite sem, sem do raja pravzorov! To, o čom vám tu porozprávam, je ešte len slabý počiatok. — Vy ste dediči slova. Prvé slovo bolo v Tatrách; nech sa teda Tatry stanú harfou toho slova. Od slova nazvali vás Slovenmi.
Slovo vašich dedov žije vo viere. Jeho zjavenie prežilo už dva veky. V prvom veku bolo slovo v predstave, v druhom veku sa zjavilo v duchu. Aj ja vám chcem porozprávať o tých dvoch vekoch. Nateraz o tom prvom, ktorý sme nazvali vieronáuka starých Slovenov!
V Rimavskej Sobote na deň Sobotiek roku 1870
Autor
Úvod
Nebude toho veľa, čo chcem povedať na začiatku nášho rozprávania. Čo viem o veci, rozpoviem vám v samotnom diele. Tu chcem len ukázať, kde sa cesta začína. Urobím to v troch smeroch. Najprv naznačím, aké miesto zaujíma stará slovenská vieronáuka v piestore slovenskej vedy; potom podotknem, že slovenská veda je vedou videnia, a napokon vyslovím jej zásadu, aby som na jej hranách oddelil jednotlivé lúče samotnej vieronáuky.
Stará vieronáuka v sústave slovenskej vedy
Naša vieronáuka sa celkovo nazýva mytológia. Našinci jej dali meno bájoslovie. No nemyslite, že sú to báje. Sú to deje slovenského ducha. Sloven nemá báje, jeho históriou sú povesti.
Sloven si stvorí novú vedu. Tá nová veda bude mať starý základ. Oj, ten základ je prastarý; veď počiatkom slovenskej vedy je viera! Je síce pravda, že my Sloveni nemáme ešte vlastnú vedu; no už svitá. Vodili nás na povrázku vysúkanom z latinskej, francúzskej, nemeckej a čo ja viem čej priadze. Keďže sme nemali národnú vedu, nepoznáme ešte ani vieronáuku našich pradedov.
Sloven má svoje Tatry aj vo vede. Ako sú rýdze tatranské jazerá, také budú aj kryštály našej vedy. Len vo vlastnom náhľade sa odzrkadlia pôvodné podoby prejavu sa nášho ducha. A kdeže nájdete ten náhľad? V starovekej vieronáuke.
Tie rýdze kovy ležali až doteraz skryté v tatranských baniach. Mudrlanti sveta ich vyhlasovali za škrupinu, lebo ich oko bolo pritemné, aby rozpoznalo diamant v hrude. Naši mytológovia svorne tvrdia, že teraz ešte nemožno vystavať sústavu slovenskej mytológie. Pripúšťam, že ju ani nevystavajú dovtedy, kým nebudú na výtvory národného praducha hľadieť vlastným okom. Väčšina z nich šla dosiaľ mylnou cestou. Literatúra našej mytológie je síce bohatá, ale sú to ešte len materiály na budovu samotnej vedy. Ten chrám čaká na slovenský um.
Tá svätyňa musí byť pôvodná. Doterajší vedci naše predstavy zvyčajne pripodobňovali predstavám cudzích mýtov. Tak sa stalo, že kým tie predstavy hľadali v cudzine, zotrela sa krásna farba z ideálov národného ducha. Keď nenašli to či ono spodobnenie napríklad v Indii, hľadali ho v Perzii, a keď ho nebolo ani tam, zašli do Egypta alebo do Helady. A keď sa im ani tamojšia nehodila, zaskočili až hen do Škandinávie. Stredovský[4] opisoval slovenské modly práve tak, akoby ich vykopal na rímskom trhovisku, podobne aj Vacerad preobliekol rímskych bohov a bohyne do slovenskej kabane. Ak sa rozhliadnete po tej galérii, istotne sa sa ocitnete v cudzom divadle, a žiaden z tých pravzorov vašich dedov sa vášmu oku nezaligoce.
No medzi Tatrami a Dunajom vyrástol jeden veličizný strom. Jeho korene sa ťahajú žulami Karpát na tri strany. Víly a rusalky ho polievali každý deň; to mu však nestačilo. Na jeho korene večer spúšťali svoje vody aj tatranské plesá. Jeden koreň sa ťahal k východu, druhý na juh a tretí na sever.
Ten strom vyrástol vysoko ponad Tatry. Jeho koruna siahala až do oblohy a jeho konáre sa mu rozprestierali až po čierne, biele a modré more. Medzi jeho haluzami preletovali draky, šarkany, strigy, ježibaby, kým pod koreňmi hučali vody, plápolali ohne a previevali vetry.
Nastala jar, a vtom jeho konáre vyhnali ratolesti. Hádajte, akým kvetom zakvitli? Každý každučičký kvietok bol jedným listom v knihe našej slovenskej vedy. Tieto kvietky — toi sú naše národné rozprávky.
A čo znamená ten veličizný strom Tatier? Poviem vám: z koreňov sa počala, na ratolestiach zakvitla a v korune dozrela vieronáuka Slovenov. Ten strom sa večne zelenie a večne zakvitá v záhradách slovenských duchov. Teraz sa bobuľky jeho plodov len začínajú lesknúť, no udrie dvanásta hodina a tie bobuľky sa po celom strome zaligocú ako zlaté jablká. Nech vám to ovocie pripomína jednotlivé slovenské vedy.
Na najnižších konároch tohto večne živého stromu zakvitá veda prírody, na každom okvetnom lístku máte napísanú jednu kapitolu z tajomstiev prírody. Veď ktože je jej väčším znalcom než Sloven?
Na stredných ratolestiach sa mu ligocú kvietky vedy ducha; každý z nich je kadidlom, na ktoré upiera zrak syn Slovena.
Na korune stromu prekvitajú kvety vyjavení[5]. Len čo ich Sloven zazrie svojím okom, hneď rastú, menia sa, a v každom sa odráža predstava žitia.
Pod stromom tej večitej slavovedy[6] stojí syn Slovena, preberá na píšťalke a za melódiou jeho piesne sa ozýva celý svet. Z tých kvietkov vyjavenia dozrela staroslovenská vieronáuka, za ňou budú vzrastať slovenské vedy.
Slovenská vieronáuka je vedou videnia
Na jednom koreni pučí predstava videnia[7] a vedenia. Z jedného prameňa povstalo jazero našej vedy. Na jedno zrkadlo pozeral Sloven, a hľa: čo videl, to vedel, a čo vedel, to videl. Praprameňom tej predstavy bol Svetovid. Bol vidom: vidomcom, a bol vitom: víťazom. — Slovo: vie, vidí, víťazí. Počujte len, ako náš národ prekrásne zobrazil predstavu videnia.
Bol raz jeden už starý kráľ, a ten mal troch synov. Ako dobrý otec by z nich rád vychoval čo najdriečnejších šuhajov, preto povolal tých najmúdrejších ľudí z krajiny, aby kráľovičov učili, čo im vedieť treba. Tí však z nich nevedeli nič vykresať.
I prišiel na zámok jeden bohatier a kráľ mu dal najstaršieho syna, aby ho vyučoval. Keď o rok bohatier viedol kráľoviča naspäť, za to, že statočne obstál, dal mu za odmenu všelijaké drahocennosti. No cestou, keď prišli na jednu peknú lúčku, zastali, bohatier povie:
„Kľakni si na zem a prilož ucho k samej zemi.“
Kráľovič tak urobil a počúval.
„Čože vidíš a čo počuješ?“ spýtal sa bohatier.
Kráľovič natešene vyskočil a povedal:
„Videl som všetko, čo sa deje vo svete!“
Potom vzal k sebe prostredného kráľoviča. Keď ho o rok viedol naspäť, zastal na kraji mora; tu bohatier vytiahne z vrecka tri dukáty, hodí ich do mora a princovi prikáže, aby doň skočil dnu a vylovil mu ich. Kráľovič skočí do mora, no ako sa začudoval, keď zbadal, že je na suchu, lebo voda pred ním ustupovala. Šťastlivo našiel aj tie tri dukáty a odovzdal ich bohatierovi.
„No vidíš,“ ohlásil sa ten, „čo si sa mal tak báť? Odteraz bude z teba taký bohatier, že kdekoľvek budeš bojovať s nepriateľom a ten ťa bude prenasledovať, prejdeš cez vodu suchý; kto sa však pustí za tebou, každý vo vode zahynie.“
Na tretí rok vzal náš bohatier k sebe najmladšieho kráľoviča a aj toho vyučoval. Keď ho už vyučil a vracal sa s ním domov, tu sa opäť zastavili na tej lúke, kde aj predtým s najstarším bratom.
„Syn môj drahý!“ prehovorí bohatier, „ja už ďalej nevládzem. Už ma celkom opúšťajú sily. Musím umrieť. Zanechávam ti svij palác so všetkým bohatstvom aj svoj meč, aj svojho koníka. Ty budeš teraz nad tým všetkým pánom. Pomocou tátoša a s týmto mečom sa staneš najslávnejším bohatierom, budeš pánom celého sveta.“
Tu máte Svetovida v trojitom zjavení; panuje nad hmotou, nad duchom, ba nad celým svetom, veď zdedeným mečom môže vybojovať celý svet. Ten staručičký kráľ mal najväčšiu starosť o to, aby dal svojich synov vyučiť. Vedu a vedomosti považuje za najvyšší cieľ pre svojich synov. A vskutku, jeden z nich všetko vidí, čokoľvek sa vo svete robí, pred druhým ustupujú moria a ten tretí mečom vybojúva celý svet.
Tu máte svetlo, čo všetko vidí; tu máte um, ktorý premôže všetky elementy[8]; tu máte ducha, ktorý má zas všetko vybojovať. Človek vedou panuje nad svetom, tá veda prúdi zo žriedla videnia.
A teraz už viďme:
Zásadu a rozdelenie
V čomže spočíva zásada staroslovenskej vieronáuky? V Prabohu! V jednom slove je celá veda. Princíp národnej filozofie sa zachoval v slovenskom povedomí. Jeho výrazom je výpoveď: Bisťu bohu[9] prabohu! — Ten princíp nenájdeš v nijakom slovanskom kmeni, iba v Tatrách. Jemu rovný však nenájdeš ani v nijakom národe na svete. Hegel, ostatný nemecký vedec, išiel si po tento poklad do Helady k Platónovi. Anglickí realisti, francúzski naturalisti nemajú v svojich vedách princíp boha, tým menej praboha. No nechajme to bokom: s novou vedou sa vráti domov slovenský Popolváľ.
A kde je konečný cieľ tejto zásady? Odpoveď: v človeku. Človek sa v slovenskej náuke javí ako kvet celého zjavenia[10]. Nespočetné premeny prírody posvätili deň soboty, keď napokon vytvorili ľudské telo. V tom istom okamihu posvätili ten sviatok premeny obrovských duchov, keď v tele človeka zažiarila duša. Amen, amen! zvolali zástupy nebies i zeme!
Tá zásada nám dáva kľúč od svätyne, kde ležia knihy vieronáuky našich dedov. Nájdete v nej tri veličizné listy, podľa nich rozdelíme i našu náuku.
V národných poviedkach nájdete tri prapredstavy; a síce: prapredstavu sveta, prapredstavu božstva a prapredstavu človeka. Všetky tri sa odrážajú v jednom zrkadle – vo veličiznom zrkadle všehomíra. Ich harmónia previeva jedným časom, jedným priestorom. Na základe tohto trojhranu sa i naša náuka delí na tri knihy. Bude teda obsahovať
– kniha prvá: pôvod vieronáuky,
– kniha druhá: prapredstavy v ich božskom zosobnení,
– kniha tretia: prapredstavy v ich zosobnení v Slovenovi.
Každá z tých veľkých kníh sa delí opäť na troje. A síce pri pôvode vieronáuky uvidíte
po 1. predstavy svetových živlov;
po 2. predstavy prírodných výtvorov, a tak
po 3. prechod k človeku.
Podobne druhá kniha sa nám roztvorí v troch listoch: na prvom vidíte Svetovida ako otca; na druhom Živu ako matku; na treťom Trihlava ako Trojicu.
Nie ináč i tretia kniha sa rozvila v troch listoch, a síce
- rodina, obec a štát;
- veda, umenie a život;
a 3. viera ako náboženstvo.
Tým sme sa vrátili k moru, na ktoré sme sa pustili; tým sa koniec stotožnil so svojím počiatkom.
No zjavenie je nekonečné: i z tých deviatich konárov sa každý opäť zelenie v nových troch ratolestiach. Aké sú tie ratolesti, to vyčítate zo samotných kníh.
[1] v zmysle „posledné slovo“
[2] Dnes sa zaužíva meno Popolvár, no uvedený tvar lepšie vystihuje pôvod mena.
[3] Slovo vyjadruje veky správneho spôsobu žitia zabezpečujúceho dobrý život.
[4] Jan Jiří Ignác Středovský (1679 – 1713) bol katolícky kňaz, moravský buditeľ a historik a zberateľ listinných materiálov. Spolu s Tomášom Pešinom patril k popredným barokovým historikom zameraných na dejiny Moravy.
[5] vyjavenie – v zmysle pochopeného uvedomenia si súvislostí alebo poznania; vynorenia sa poznatku či súvislosti z tmy nechápania
[6] slavoveda – dedičný súhrn slovanského poznania v jeho rozvíjajúcom sa ponímaní
[7] Autor má na mysli videnie v absolútnej hodnote vnímania, stelesnené v Svetovidovi.
[8] v zmysle prírodné živly, živelné sily
[9] bisťu (v minulosti s ypsilonom), bohuprisahám (z pôvodného bo isťu bohu)
[10] procesu, keď sa neznáme stáva zjavným v rovine videnia i vedenia, a súčasne dovŕšenia tohto procesu
